Rozhovor s Judit Polgárovou: Veľmajsterka v šachu v doméne mužov

Dokumentárny film o nej z dielne Netflixu nesie výstižný názov „Queen of Chess“ (Kráľovná šachu): Judit Polgárová je skutočnou kráľovnou tejto hry. Dnes 50-ročná Maďarka počas svojej kariéry porazila jedenásť majstrov sveta vrátane Garriho Kasparova a Anatolia Karpova. Ako dosiaľ jediná žena sa prebojovala do prvej desiatky svetového rebríčka bez rozdielu pohlavia, kde obsadila ôsme miesto. Dodnes je považovaná za najlepšiu šachistku všetkých čias.

Od roku 2013 je „Metóda Judit Polgárovej“ s programom „Chess Palace“ (Šachový palác) súčasťou maďarského školského systému. Prostredníctvom svojej nadácie Polgar Chess Foundation, založenej v roku 2012, chce propagovať šach, otvárať diskusiu o rovnosti príležitostí a vyvíjať inovatívne vzdelávacie materiály. Vďaka svojej kariére a spoločenskej angažovanosti sa teší vo svojej rodnej krajine obrovskej popularite. Maďarskou prezidentkou sa však napokon stať nechcela. V júli 2026 jej túto funkciu ponúkol úradujúci predseda vlády Péter Magyar, ona ju však odmietla. Judit Polgárová je okrem toho autorkou kníh, prednášateľkou a trénerkou. Je vydatá a má dve dospelé deti.

V rozhovore pre magazín ACTIVE BEAUTY hovorí o svojom neobyčajnom detstve, skorom vzopretí sa voči štrukturálnej mužskej dominancii a o tom, prečo napokon odišla z vrcholového športu.

Pani Polgárová, len málo žien nastupuje proti mužom. Prečo ste rozhodli ísť touto cestou?

Lebo moji rodičia boli vždy presvedčení, že môžem konkurovať tým najlepším. V mojich cieľoch ma nikdy neobmedzovali, vždy hovorili, že môžem byť rovnako dobrá ako ktorýkoľvek muž alebo zo začiatku ako ktorýkoľvek chlapec. To je dôležité všade, či už v šachu, vo vede alebo v iných oblastiach. Takto ma vychovali: Jednoducho choď, hraj a bojuj. Sústreď sa na šachovnicu, nájdi najlepší ťah a staň sa tou najlepšou šachistkou, akou dokážeš byť.

Nikdy ste nepremýšľali o tom, že by ste robili niečo iné? Že by ste sa stali učiteľkou alebo zverolekárkou? Nikdy ste nepovedali: „Nie, nechcem hrať šach šesť až osem hodín denne“?

Jednoducho som mala úspech priskoro a samotnú hru som si príliš užívala na to, aby som si vôbec vedela predstaviť niečo iné. Keď je človek úspešný, nerozmýšľa štýlom: „Ach, možno by som sa mala orientovať na niečo iné.“ K tomu sa pridala aj motivácia zo strany mojich sestier: Keď som ako päťročná začala hrať, Susan, ktorá je o sedem rokov staršia, už dosahovala v šachu prvé úspechy. A Sofia, ktorá je o poldruha roka staršia, hrala tiež dobre.

Keď sa dnes pozriete späť: Sú veci, ktoré vám v detstve chýbali?

Nemala som veľa kontaktov s inými deťmi. S ostatnými som sa začala kamarátiť až vtedy, keď som ako desaťročná začala hrať stolný tenis v klube. Sestry boli moje najlepšie kamarátky, takže môj spoločenský život bol v istom zmysle obmedzený, najmä keď som bola doma. No keď som cestovala na turnaje do zahraničia, stretávala som nových ľudí a spoznávala iné kultúry. Veľmi skoro som pochopila, že žijem úplne iný život ako iné deti v mojom veku.

Veríte – tak ako váš otec, že géniom sa človek môže naučiť byť? Mohlo by sa každé dieťa stať šachovým kráľom alebo kráľovnou?

V zásade sa každý môže stať veľmajstrom, o tom som presvedčená. Ale čo vlastne myslíme pod pojmom „génius“? Myslím si, že moje schopnosti vyplývajú zo sústredenia sa na šach v ranom detstve; celkovo som odohrala viac ako 10 000 hodín. Táto hra však zároveň veľmi dobre sedela k mojej povahe a osobnostným črtám. Bola som súťaživá a vždy som dobre znášala monotónnosť. Preto som nemala problém s tým, aby som veľa trénovala. Tieto charakterové črty moju cestu výrazne podporili.

Znamená to, že dieťa, ktoré radšej behá vonku a je fyzicky aktívne, sa šachovým géniom skôr nestane?

To je tá známa dilema o sliepke a vajci: Odkiaľ sa berie láska k šachu? Prebudí ju tréner, alebo si dieťa zamiluje túto hru samo od seba? Myslím si, že to musí byť veľmi úzko prepojené. Preto je také dôležité mať okolo seba už od útleho veku ľudí, ktorí dokážu motivovať.

Záleží teda do veľkej miery na výchove a motivácii, keď ide o to, čo z dieťaťa vyrastie?

O tom som pevne presvedčená. V mojej nadácii sa preto sústreďujeme predovšetkým na vzdelávanie. Môj program „Chess Palace“ vychádza z pravidiel šachu a snažíme sa ním rozvíjať práve tie schopnosti, ktoré nastupujúca generácia do budúcnosti potrebuje: napríklad flexibilné myslenie, schopnosť vytvárať si úsudok, robiť rozhodnutia, preberať zodpovednosť za dôsledky a rešpektovať druhých. Táto „metóda Judit Polgárovej“ je už dávno integrovaná do maďarského školského systému a má poskytnúť rovnaké šance všetkým deťom – bez ohľadu na to, či sú to chlapci alebo dievčatá, chudobní alebo bohatí...

Šachový svet je však od rovnoprávnosti ešte stále veľmi ďaleko: V súčasnosti sa najlepšia žena, Ju Wenjun, nachádza až na 215. mieste.

Dôvodov je mnoho: Rodičia, školský systém aj spoločnosť by dievčatám nemali dávať len rovnaké šance, ale mali by v nich pestovať aj predstavu, že majú možnosť stať sa tými najlepšími. Hlboko si vážim ženy, ktoré majú deti, držia rodinu pokope, vytvárajú teplo domova a všetko organizujú, no malo by to byť ich vlastné rozhodnutie. Mali by sme otvorenejšie hovoriť o tom, že ženy majú právo voľby, akú cestu si v živote zvolia. Šach bol a stále je doménou mužov, čo som sama zažila už ako dieťa. Keď sme sa so sestrami objavili na turnajoch, často sa to nezaobišlo bez poznámok. Spoločnosť pristupuje k talentovaným dievčatám v šachu úplne inak ako k nadaným chlapcom.

Preto majú ženy samostatnú ženskú ligu?

A to je ďalší problém: Keď je dievča dobré, tréner povie: „Páni, ty sa môžeš stať majsterkou sveta medzi ženami.“ Chlapcovi by povedal: „Aha, ty sa môžeš stať majstrom sveta.“ Mužský majster sveta je na samotnom vrchole celkového rebríčka, zatiaľ čo majsterka sveta medzi ženami sa nachádza výrazne nižšie – povedzme na 200. alebo 215. mieste. Ak teda máme odlišné očakávania u chlapcov ako u dievčat, dievčatá sa nebudú snažiť dostať vyššie, pretože sa o tejto možnosti ani nehovorí. Je to pre dievčatá obrovské obmedzenie, keď ich trénujú len s vidinou ženského titulu.

Zrušili by ste toto rodové rozdelenie, aby sa podporilo viac hráčok?

To je veľmi ťažká otázka. Čo spraviť, aby sme dievčatá povzbudili? Zrušenie titulu ich nemusí inšpirovať. Bola by som skôr za to, aby sa namiesto ženských titulov zaviedli riadne tituly pre všetkých na nižších úrovniach. Prečo to musíme nazývať ženským titulom? Verím, že aj chlapci by sa najprv usilovali o ten nižší titul, lebo je ľahšie dosiahnuteľný. Toto nie je otázka toho, či ide o dievča alebo o chlapca, ale otázka ľudskej povahy: Človek chce ísť najskôr tou najjednoduchšou cestou, však?

Šach bol váš život, prečo ste v roku 2014 skončili?

Keď som skončila, mala som za sebou 33 rokov súťažného šachu. V tom čase som sa už začala viac otvárať svetu, napríklad okolo roku 2012 som založila svoju nadáciu a začala písať knihy. Syn mal vtedy desať a dcéra osem rokov. Vo vrcholovom športe sa človek sústredí len na jednu jedinú vec, musí byť na ňu mimoriadne koncentrovaný. V určitom momente som mala pocit, že musím spraviť rozhodnutie: buď zostanem pri súťažení, alebo sa ešte viac otvorím svetu, aby som mohla odovzdávať svoje skúsenosti. Napokon som si vybrala svet. No dodnes som veľmi aktívnou súčasťou šachovej komunity ako komentátorka či trénerka.

Hráte ešte šach každý deň?

Nie. Dianie v šachovom svete sledujem iba občas, keď mám trochu času, moje dni sú príliš nabité. Teraz chodievam pravidelne plávať a znova som začala hrať stolný tenis. Snažím sa udržať si svoje športové návyky, no veľa cestujem, takže s pravidelnosťou je to dosť komplikované.

Umelá inteligencia má v šachu svoje miesto už dlho, čo si myslíte o súčasnom vývoji AI?

Šach bol jednou z prvých oblastí, v ktorých sa vyvíjali modely umelej inteligencie. Moja prvá skúsenosť je z roku 1993, keď som po prvýkrát hrala proti superpočítaču „Deep Blue“ od IBM: v dvoch partiách v New Yorku som program testovala ako pokusný králik. Neskôr „Deep Blue“ porazil samotného Garryho Kasparova. Začiatkom tisícročia som už používala programy, ktoré navrhovali a hodnotili ťahy. Prešla som teda s touto technológiou už naozaj dlhú cestu. V posledných rokoch vidím, že mnohí ľudia, do ktorých každodenného života teraz AI vstúpila, prežívajú rovnaké pocity, ako ja vtedy: najprv majú strach, nedôverujú novej technológii - a potom sa s ňou naučia pracovať. Jednou z mojich najväčších obáv pri AI však je, že ovládne detský mozog.

Prečo sa na vývoj AI pozeráte s obavami?

Lebo dnes položíme otázku a okamžite dostaneme odpoveď. Tie myšlienkové kroky medzitým úplne chýbajú, hoci práve vďaka nim vnútorne rastieme. Prichádzame o ten neopísateľný „aha efekt“, keď človek veci do hĺbky premýšľa a znova analyzuje. Kritické myslenie je v dnešnej dobe mimoriadne dôležité. Svoj rozum dokážeme ochrániť len tak, že budeme o veciach premýšľať a nebudeme všetko brať ako hotovú vec“.

Aké sú vaše najdôležitejšie ciele do budúcnosti?

Okrem práce pre svoju nadáciu sa snažím udržiavať v telesnej aj duševnej rovnováhe. Človeka dnes obklopuje toľko búrok. Svet sa neskutočne zrýchlil, či už v dôsledku AI, politiky alebo sociálnych sietí. Snažím sa udržať si vnútornú stabilitu a čistú hlavu, aby som sa dokázala prispôsobiť najrôznejším novým výzvam. Považujem to za najdôležitejšiu schopnosť, akú si v dnešných časoch plných takýchto tsunami musíme rozvíjať.